Priama a zastupiteľská demokracia na Slovensku

KEĎ SLOVENSKO VOLÍ

Vzťah k volebným pravidlám je tradične lepší zo strany víťazov, horší od tých, čo pohoreli. Zásadná zmena volebného systému na Slovensku nie je horúcou témou, ale kde-tu sa objavujú pokusy systém inovovať. Poslanec Matovič navrhuje reformu, ktorá by umožnila kandidovať aj ľuďom mimo straníckej kandidátky. Referendum - prostriedok priamej demokracie - ožilo (hlavne v úvahe premiérky Radičovej) v súvislosti so znižovaním platov sudcov.

Mladý slovenský politológ Peter Spáč vo svojej štúdii Priama a zastupiteľská demokracia na Slovensku (CDK Brno, 2010) ponúka kvalitný pohľad na vývoj demokratických volieb a referend v krátkej histórii Slovenskej republiky. Skúmanie profesionála ukazuje, že mnohé naše kiksy nie sú až tak jedinečné. V otázke volieb a referenda neexistuje jednoznačná istota, čo je najlepšie.

Väčšinový alebo pomerný systém?

Pri organizovaní volieb už oddávna existuje polemika, či je lepší väčšinový systém alebo pomerný. Väčšinový umožňuje víťazovi „brať všetko". Pomerný (teda ten, ktorý momentálne na Slovensku máme) pôsobí sympatickejšie. Zdá sa, že zabezpečuje spravodlivé rozdelenie moci v závislosti od získaných voličských hlasov. Bližšie skúmanie ukazuje, že ani tu nie sú veci také jednoduché. Kvalita pomerného volebného systému je závislá od počtu a veľkosti volebných obvodov a spôsobu ako sa prerozdeľujú hlasy neúspešných menších strán. Pri pomernom systéme voliči musia uvažovať strategicky. Často sa nerozhodujú pre stranu sebe najbližšiu, ale tú, ktorá má reálnu nádej na prekročenie potrebnej hranice.

Pravidlá volieb v novodobej histórii Slovenska sa nemenili dramaticky. Dialo sa to, čo bolo politicky veľmi logické - samozrejme, vždy pre toho, kto bol „na koni". Najsilnejší politickí hráči (najskôr Mečiarovo HZDS, potom Smer) sa snažili presadiť zmeny, ktoré by im pomohli vo voľbách získať čo najviac a súčasne by eliminovali vplyv ich súperov.

Aké sú možné alternatívy ďalšieho vývoja volebného systému? Hovorí sa hlavne o reforme pomerného systéme navýšením počtu volebných obvodov. Takáto zmena by najviac ublížila stranám, ktoré majú svoju voličskú základňu silnú hlavne v niektorých špecifických regiónoch (KDH, SNS). Zmeny nie sú isté. Politici o nich radi hovoria hlavne vo volebnom čase. Potom ich reformátorské nadšenie opadne, lebo prestávajú tušiť, ktorý scenár by im najviac pomohol. Výsledok je zotrvačnosť systému. To neznamená, že je ideálny, ale lenivosť a obavy sú silnejšie ako ochota ho vylepšiť. Podstatná vec zostáva, voľby sú slobodné a demokratické.

Nepodarená referendová história

Peter Spáč sa vo svojich analýzach venuje aj téme, ktorá mnohým občanom Slovenska zvyšuje tep - referendu. Na začiatku to vyzeralo ako skvelý nápad. Čo môže byť lepšie ako priama demokracia? Občania sa priamo vyjadria k veciam, o ktorých je potrebné rozhodnúť. Nech sa vláda ľudu navráti!

Politológovia nie sú vo vzťahu k referendu až tak nadšení. Používanie príkladu starého Grécka alebo Švajčiarska je prekonané. Otázky, ktoré je nutné dnes riešiť, sú zložité, voliči nemajú šancu vždy kompetentne rozhodovať. Nástroje priamej demokracie sú zjednodušujúce a drahé. V referende môžu vzniknúť skupiny porazených, ktorým výsledky ľudového hlasovania ublížia a neexistujú nástroje ich ochrany.

Nepodarené história slovenských referend sa začala v roku 1994. Vtedy prezident vyhlásil referendum na podnet Združenia robotníkov Slovenska (spomína si ešte niekto?). Otázka súvisela s preukazovaním pôvodu peňazí použitých pri dražbách a privatizácii. Referendum bolo neplatné kvôli nízkej účasti. Účasť nezvýšil ani sám šéf ZRS Ľupták, ktorý pred hlasovaním dal prednosť zahraničnej ceste...

Okolnosti ďalšieho referenda v roku 1997 boli komplikované. Prezident Michal Kováč vyhlásil referendum, v ktorom mali voliči okrem otázky vstupu Slovenska do NATO rozhodnúť aj o priamej voľbe prezidenta. Do slovníka pribudol nový termín - zmarené referendum. Skončilo konaním ministra vnútra, ktorý nechal do referendových miestností distribuovať lístky len s tromi otázkami. Opozícia kvôli tomu vyzvala svojich sympatizantov k ignorovaniu hlasovania.

V roku 1998 Mečiarovo HZDS iniciovala referendum o neprivatizácii strategických podnikov. Toto hlasovanie prebehlo súbežne s parlamentnými voľbami. Napriek tomu bolo neúspešné pre nízku účasť. Ďalšie roky ponúkli nové ukážky toho, ako je možné dôveryhodnosť ľudového hlasovania pokaziť až zlikvidovať. Štvrté neplatné referendum sa týkalo predčasných volieb. Historicky prvé platné referendum rozhodovalo o našom vstupe do Európskej únie. Napriek masívnej kampani bola účasť na hrane, len čosi cez 52 percent. Nasledovali ďalšie dve neplatné referendá.

V súvislosti s referendami je sklamanie namieste. Politológ Peter Spáč upozorňuje na to, že väčšinu hlasovaní iniciovali politické strany, a nie občianske aktivity. Mali pri nich svoje vlastné motívy, a tie boli často pochybné a veľmi egoistické. A použitie referenda v budúcnosti? „Zvýšeniu váhy referenda v slovenskej politike by mal predchádzať nárast jej kultúry."

Konkrétne volebné systémy alebo pravidlá pre referendá neznamenajú nič bez toho, čo je podstatné: občianska zrelosť a politická poctivosť.

Ľubomír Jaško