Slovensko sa predčasným volbám nevyhne

Reformná „pravicová" vládna koalícia pod vedením Mikuláša Dzurindu prekonala od svojho vzniku po voľbách v roku 2002 niekoľko vážnych kríz. Vytvorili ju síce ideovo bližšie subjekty, než tomu bolo v predchádzajúcom funkčnom období v rokoch 1998-2002 (v ktorej antimečiarovský syndróm spájal „ľavicu" s „pravicou"), no bolo jasné, že aj v jej vnútri sa nachádzajú silné trecie plochy. Prvotná krehká parlamentná väčšina sa stala minulosťou veľmi rýchlo. Mikuláš Dzurinda stál pred neľahkou úlohou, ale s vypätím síl sa mu darilo udržiavať koalíciu pohromade a odolávať tlakom na predčasné voľby. Tá posledná - februárová - kríza ale koalícii definitívne zlomila väz. Odchod Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) znamenal také prehĺbenie menšinového postavenia koalície v Národnej rade, že aj samotný premiér Dzurinda uznal predčasné voľby ako jediný správny a nevyhnutný krok.

Na začiatku konca pritom stál zdanlivo bezvýznamný spor medzi Slovenskou kresťanskou a demokratickou úniou (SDKÚ) a KDH týkajúci sa zmluvy o výhrade svedomia s Vatikánom. Jej prijatie malo dať katolíckym veriacim možnosť odmietnuť podriadenie sa diktátu postmodernej rovnostárskej spoločnosti v požiadavkách, ktoré by sa priečili ich vierovyznaniu. Nešlo by pritom iba o klasické záležitosti ako napr. odmietanie nábožensky založených lekárov vykonávať potraty, alebo spory týkajúce sa umelého oplodnenia, sterilizácie, antikoncepcie, hypotetického klonovania, ale prípadné schválenie tohto dokumentu mohlo mať dosah aj na ďaleko prozaickejšie oblasti - vyučovanie na školách, právne služby a dokonca i na pracovnú povinnosť v nedeľu a vo sviatky.

Najväčším zástancom prijatia tejto zmluvy vo vládnej koalícii bolo KDH. Je to pochopiteľné, keďže ide z hľadiska politickej agendy hnutia o jeden z hlavných profilačných bodov. Definitívny text zmluvy ale vyvolával v istej časti slovenskej verejnosti odpor a obavu z diskriminácie, keďže by svojim spôsobom zvýhodňovala katolíckych veriacich. Tento moment využila SDKÚ a po troch rokoch príprav odmietla podporiť prijatie zmluvy v štádiu, v ktorom sa nachádzala.

Všeobecne sa očakávalo, že obe zúčastnené strany sporu sa spoločne pokúsia o nejaké kompromisné riešenie a nebudú riskovať destabilizáciu vlády v takom krátkom čase pred oficiálnymi voľbami. Nestalo sa tak. Ani jedna zo strán nebola ochotná ustúpiť, čím konflikt zbytočne eskalovali. KDH postavilo Dzurindu pred ultimátum a keď požiadavke hnutia nevyhovel, oznámil predseda KDH Pavol Hrušovský, že kresťanskodemokratickí ministri odchádzajú z vlády a hnutie prechádza do opozície (on sám sa v súlade s týmto rozhodnutím vzdal postu predsedu Národnej rady). Všetky relevantné strany sa následne zhodli na tom, že najlepším riešením vzniknutej situácie budú predčasné voľby. Slovensko tak k volebným urnám namiesto riadneho septembrového termínu pôjde 17. júna.

Je paradoxné, že v strede konfliktu bola práve zmluva o výhrade svedomia. Po prvé, jedná sa o ideovo-programovú tému a pre súdržnosť koalície sa javili kritickejšie otázky ekonomické, prípadne personálne. Po druhé, ideologické trenice vznikali predovšetkým medzi KDH a Alianciou nového občana (ANO). Spor o kresťanské hodnoty medzi KDH a SDKÚ bol menej očakávaný, keďže oba subjekty sú ku kresťanstvu naklonené pozitívne (aj keď SDKÚ sa snaží čoraz viac definovať liberálnejšie a dôraz na kresťanskú tradíciu chápe skôr symbolicky).

Lenže zdá sa, že v skutočnosti bola zmluva o výhrade svedomia iba katalyzátorom rozpadu. Pod povrchom sa nachádzajú ďalšie dimenzie sporu. Jednou z nich je personálno-kompetenčná roztržka. V jej jadre je spôsob, akým došlo k dojednaniu zmluvy s Vatikánom. Šéf rezortu zahraničia Eduard Kukan (SDKÚ) nesúhlasil s postupom ministerstva spravodlivosti pod vedením Daniela Lipšica (KDH) a sťažoval si, že nebol o krokoch ministerstva spravodlivosti v celej záležitosti dostatočne informovaný, čo Lipšic dôrazne popieral.

Ešte dôležitejším rozmerom krízy je strategické plánovanie a kalkulovanie volebného výsledku. Objavili sa názory, že celý konflikt bol premysleným ťahom Mikuláša Dzurindu, ktorý ním zabil dve muchy jednou ranou. Na jednej strane môže odmietavým postojom voči nábožensky zafarbeným požiadavkám KDH získať politické body u stredopravicových liberálnych voličov. Na tomto poli sa schyľuje k významnému boju. Po eliminovaní ANO na jeseň minulého roku vzniklo v tejto časti politického spektra určité nezanedbateľné vákuum a Dzurindovej SDKÚ tu dýcha neľútostne na krk Slobodné fórum (SF). Na strane druhej, predčasné voľby (aj keď sa im doteraz Dzurinda tak vehementne vyhýbal) môžu byť užitočným nástrojom ako limitovať prepad SDKÚ v preferenciách. Ak by nezabral žiaden iný spôsob ako zvrátiť pozvoľný úbytok voličov, môže ísť každý mesiac, o ktorý sa voľby uskutočnia skôr, iba k dobru.

Predseda ďalšej vládnej strany, Strany maďarskej koalície (SMK), Béla Bugár sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že sám síce v podobný detailný chladnokrvný postup Dzurindu neverí, no v jeho rozhodnutiach a v spôsobe, akým riešil krízovú situáciu, určite stratégia byť mohla.

Udalosti vedúce k predčasným voľbám nastoľujú otázku politickej kultúry a prítomnosti hodnôt a princípov v slovenskej politike. KDH sa svojim rozhodnutím snažilo prezentovať ako subjekt, ktorému na princípoch záleží a ktorý odmieta redukovať politiku iba na boj o moc. Takýto imidž môže byť v predvolebnom súboji veľmi lákavý. Lenže k odchodu z vládnej koalície v dôsledku porušovania dohôd a nerešpektovania princípov malo KDH už dosť príležitostí. Otázkou zostáva, prečo túto vyhrážku naplnilo až teraz. Nových voličov získa iba ťažko a o starých nepríde.

Za takýmto rozhodnutím môže stáť i snaha nechať pred voľbami horúci zemiak zodpovednosti za vývoj krajiny výhradne v rukách SDKÚ. Jedným z hlavných predvolebných „ťahákov" SDKÚ malo byť zmierňovanie reforiem v prospech občanov. KDH však svojim odchodom do opozície Dzurindovi vzalo vietor z plachiet, keďže sa pri schvaľovaní zákonov už nebude cítiť viazané koaličnou zmluvou a ťažko očakávať, že by novely reformných zákonov podporilo v Národnej rade z čírej nezištnosti. Obrúsenie hrán reforiem tak zostane iba v štádiu predvolebných sľubov.

Ak by navyše ani v novej situácii Dzurinda nepristúpil na predčasné voľby, verejnosť by ho ešte viac vnímala ako človeka držiaceho sa pri moci zubami-nehtami (pričom ide o obraz dlhodobo živený propagandou Róberta Fica a jeho Smeru), čo by KDH v boji o pozíciu lídra medzi pravicovými stranami tiež pomohlo.

Zdalo sa, že v slovenskej politike po marazme prvého desaťročia postupne ustupuje dôležitosť osobných sporov do úzadia, no nevraživosť medzi hlavnými politickými postavami má stále potenciál zatriasť politickou scénou. Predstavitelia KDH si po rozhodnutí o odchode z koalície neodpustili na adresu Mikuláša Dzurindu niekoľko osobných invektív. V ich prípade pretiekol pohár trpezlivosti. Odlúčenie Mikuláša Dzurindu od KDH, ktorého bol na začiatku svojej politickej dráhy členom, má pritom dlhodobý charakter.

Dnes si nikto netrúfne predpovedať, či spolupráca medzi KDH a SDKÚ na vládnej úrovni prichádza do úvahy aj po nadchádzajúcich predčasných voľbách (samozrejme za predpokladu, že ju volebné výsledky umožnia). Riešenie tejto hádanky je ešte ďaleko. Dá sa očakávať, že súčasné emócie opadnú a povolebná spolupráca bude musieť predovšetkým akceptovať nové usporiadanie síl. Na druhej strane predvolebná kampaň bude nekompromisná a do medziľudských vzťahov môže vniesť nové napätie.